6.1 Neudržateľnosť obchodných deficitov

Zdá sa to ako pritiahnuté za vlasy ?  

Prečo by krajina A pracovala a nechávala konzumovať krajinu B ?  Prečo by mala krajina A cez jej banky permanentne financovať spotrebu v krajine B ?  Ako by mohol tento model fungovať dlhodobo, keď je zrejmé že krajina B bez výroby a miezd nemá žiadnu šancu splatiť úvery za ktoré nakupuje dovozy z A ?  Ako budú banky akceptovať že B spláca svoje úvery zasa len cez nové úvery, pričom jej celková zadĺženosť stále narastá ?

Sú to všetko korektné otázky a nie je na nich žiadna logická odpoveď, prečo by to malo a mohlo dlhodobo fungovať.  Tento zjednodušený model nenecháva nikoho na pochybách že tento spôsob je nanajvýš pochybný.

Ale deje sa to !!!                   A deje sa to ako čítate túto knihu

  • Krajinou A je Čína, krajinou B je USA

USA od 80tych rokoch otvorila svoje trhy Čínskym výrobkom a tak Čína vyváža do USA tovary za miliardy USD. Následkom toho došlo k zruinovaniu celých výrobných odvetví v USA s multimiliónovou nezamestnanosťou. Spočiatku to vyzeralo na zisk, preferencie ktoré priviedli Američanov k nákupu čínskych výrobkov pred domácimi bola jednoznačne cena.  Keďže stratou zamestnanosti dochádzalo k poklesu kúpnej sily, rástlo prirodzene aj zadĺženie(ktoré dočasne zakrývalo potenciálny nárast nezamestnanosti a obrovských strát).  Požičiavala Čína. A zatiaľ stále požičiava. Ak by prestala, obrovskú zadĺženosť USA pochádzajúcu z deficitu by nebolo čím reálne financovať a systém by skolaboval.


Nastal by obrovský nárast nezamestnanosti v Číne, krach výrobných podnikov produkujúcich na export ako aj pád čínskych bánk. Ich úvery sú už v súčasnej dobe nesplatiteľné, iba sa revolvujú. Ak by sa kolobeh zastavil, bolo by zrejmé že USA nedokáže svoj dlh voči týmto bankám splatiť a čakal by ich osud Grécka ( bez priamej tlače peňazí na pokrytie tohto dlhu, keďže USA má túto možnosť. Aký efekt by to malo na hodnotu ich meny a infláciu zostáva otázkou)

 

  • V Európe sú krajinami A  takisto Nemecko, Holandsko, Belgicko – európski vývozcovia a krajinami B sú zasa Grécko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko a Francúzsko (hlavní EU dovozcovia).  Problém je tu úplne rovnaký, A vyvážajú do B, ktoré nemajú čím platiť, ich domáci priemysel vplyvom dovozov upadá a ich financie sa udržujú v chode cez megaúvery poskytované z krajín A.

Takže model, ktorý nie je stabilný a dlhodobo udržateľný je v skutočnosti široko praktizovaný a jeho zlyhávania sú viditeľné na každodenných stále sa zväčšujúcich problémoch.  Obrovské nerovnováhy sa stále nafukujú, nedostatok kúpnej sily sa nahrádza úvermi, ktoré sa iba revolvujú.

Politici tento systém zaviedli do praxe na nátlak svojich priemyselných skupín, ktoré nedokázali dosahovať zisk v domácej krajine.

Nebolo to dlhodobo možné, rast na dlh je iba dočasný a spätný cyklus recesie vymazáva všetky dosiahnuté zisky. Zdá sa, že to priemysel akosi intuitívne pochopil, a teraz sa snaží dosahovať zisky v externých ekonomikách.  Avšak ani tento externý zisk nie je udržateľný, a zrúti sa vzhľadom na základný problém, ktorým je pokles kúpnej sily vzhľadom na dosahovanie zisku ako takého. Každý zisk ničí kúpnu silu a pokiaľ nie je nahrádzaná cez transfery pochádzajúce od štátu, kúpna sila sa postupne bude vytrácať až sa zmenší na úroveň, kedy celý systém nastúpi do zostupnej špirály recesie..

Očakávanie, že obchodné bilancie sa časom vyrovnajú a deficity nebudú take výrazné a následná rovnováha spôsobí vyrovnanie zamestnanosti ako aj finančných pozícií je márna. Ak by sa to aj dosiahlo, nič to nezmení na výsledku rovnice ktorým bude 0 zisk v globálnom merítku.  Tento nulový globálny zisk pri vyrovnaných obchodných vzťahoch by sa mohol zmeniť na kladný zasa iba cez úvery alebo transfery. Toto si však priemysel nedokáže uvedomiť, respektíve považuje túto rovnováhu za príliš vzdialenú v čase, aby sa ňou musel zaoberať.

A časované bomby tikajú.

Pri medzinárodných obchodných vzťahoch to však prináša nové vážne nebezpečenstvá:

  • Ak v domácej ekonomike skrachuje určitý počet ekonomických subjektov a následne bánk, je to vnútorný problém danej ekonomiky. Cudzie krajiny nenesú žiadnu ujmu a nie je to ich starosť. Ak však krajina typu B vyhlási bankrot, môže to mať vážne následky. Ide o oveľa väčšie objemy finančných prostriedkov a následný krach financujúcich bánk v partnerskej krajine ako aj nárast nezamestnanosti vplyvom zrútenia celých odvetví, ktoré stratili zahraničný odbyt môže viesť  k medzinárodným incidentom v podobe vojen.  (vráťte nám naše prachy !!!, vy ste na vine !!!…  môže mať ďalekosiahle následky)
  • Ak sa rast dosahuje cez monetárne stimuly v lokálnej ekonomike, tlač peňazí môže maximálne spôsobiť infláciu. Ak sa zahraničný obchod financuje z tlače rezervnej meny, krajiny typu A môžu mať vážne námietky, že ich devízové úspory sú znehodnocované a následky môžu byť podobné.

Globalizácia teda prináša dodatočné riziká, keďže model neudržateľného dosahovania zisku sa časom prejaví v niektorej zo svojich foriem a národy podieľajúce sa  na globalizácii to môžu pochopiť ako neférový prístup druhej strany a vyžadovať náhradu alebo pomstu sa stratu času a zdrojov cestou vojnových konfliktov.

V skutočnosti však nikto nie je a ani nikdy nebude na vine.  Zisk nie je dlhodobo dosiahnuteľný ani cez globálny obchod, tak ako ani nie je dosiahnuteľný v lokálnej ekonomike.  Globalizácia iba oddiali neodvratné a dochádza k dodatočnému zahmlievaniu racionality obviňovaním niekoho iného. Princíp “košeľa je bližšia ako kabát” pracuje bezchybne a okradnúť cudzincov je vždy považované za lepšie ako okradnúť vlastných. Ale zúčastnené strany si neuvedomujú že v globále výsledok bude vždy rovnaký. Môže to trvať dlhšie, ale výsledný pád bude bolieť ešte viac. (Ak si búchate hlavou o stenu vy sám, bude to bolieť podstatne menej ako keď vám túto službu bude preukazovať niekto iný)