2. Nulový rast
Ako prvú modelujme situáciu, kde ekonomika neplánuje žiaden rast, dane sú na pomerne štandardnej úrovni 30% a plánované štátne transfery sú na úrovni 100% a to iba výlučne cez pôžičky.
Podniky generujú zisk v závislosti od marže a tento požičiavajú štátu, ktorý ho vracia naspäť do ekonomiky cez rôzne transfery aby doplnil dodatočnú chýbajúcu kúpnu silu (KS). Ak by štát nerealizoval tieto transfery, podniky by nedosiahli žiaden zisk, pretože kúpna sila generovaná cez platy by postačovala iba na tržby vo výške týchto platov a teda tržby = platy(náklady) zisk by bol 0.
Pri tomto variante je zrejmé, že štátny dlh, dlh ako % HDP sa počas 40 rokov vyšplhá až na neuveriteľných 480% HDP.
Je to pomerne vysoká čiastka a je to dané tým, že v tomto hraničnom variante je miera transferov, ktoré zabezpečuje štát 100%. To znamená že firmy dosiahnu všetky svoje plánované zisky na 100%. V reálnej ekonomike sa to nestáva, niektoré firmy sú úspešné, iné nie. Neúspešné firmy prispievajú svojimi útratami (platmi svojich zamestnancov a ostatnými nákladmi) na tržby úspešných a tak je skutočná participácia štátu nižšia ako 100%.
Aby všetky firmy dosiahli 100% svojho plánovaného zisku( pri 10% marži),
musel by štát bez prispenia monetárnej politiky hospodáriť s ročným schodkom cez 6,4%.
Firmy svoje zisky v plnej miere investujú do štátnych dlhopisov (napr. celkový zisk po rok rokoch = celkový dlh) a inflácia je 0% (monetárna úprava k HDP = inflačný potenciál, teda žiadne monetárne uvoľňovanie)
Zaujímavé sú tu otázky:
a) ako vplýva daňové zaťaženie na rast dlhu ?
Čím vyššia daň, tým nižší rast dlhu.
b) ako vplýva zisková marža na rast dlhu ?
Čím je vyššia zisková marža, tým je vyšší štátny dlh, potrebný na doplnenie chýbajúcej kúpnej sily. Je to logické, čím vyšší zisk si firmy ponechajú, tým menej platov vyplatia a tým chýba viac kúpnej sily v obehu.
Keďže je zrejmé, že pri financovaní štátnych transferov iba cez dlh by tento veľmi rýchlo, už v priebehu 20 rokov narástol cez 200%, musia štáty používať aj monetárnu politiku.
Pozrime sa, ako sa zmení situácia, ak je určité percento z transferov
( Transfery – (Daň-Daň na splácanie dlhu)) financované cez monetárnu politiku:
Pri porovnaní s rovnakým variantom (daň 30%, zisková marža 10%, transfer 100%) je výsledný dlh po 40 rokoch iba 240% z HDP v porovnaní s 528% bez použitia monetárnej politiky.
Aby všetky firmy dosiahli 100% svojho plánovaného zisku,
musel by štát s prispením monetárnej politiky na úrovni 3,2% HDP hospodáriť s ročným schodkom 3,2%.
c) Ako vplýva podiel monetárnej politiky na transferoch ?
Je zrejmé, že tempo rastu dlhu k HDP je oveľa nižšie pri použití monetárnej politiky ako doplnku financovania štátnych transferov cez dlh.
Aj táto varianta však stále predpokladá úplný transfer na optimálnu kúpnu silu, teda všetky firmy by naplnili svoje plány na 100%, čo sa v skutočnosti nestáva.
Reálna variant, kde by vlády podporovali iba 50% transferu by znamenala, že firmy medzi sebou budú musieť súťažiť o spotrebiteľa a polovica z nich uspeje a druhá nie, pretože v obehu bude iba polovica potrebnej dodatočnej kúpnej sily. Firmy teda môžu dosiahnuť nanajvýš 50% svojich plánovaných ziskov a ako niektoré dosiahnu viac, bude to iba na úkor svojich menej šikovných konkurentov.
Aby všetky firmy dosiahli v priemere 50% svojho plánovaného zisku a navzájom si účinne konkurovali, musel by štát s prispením monetárnej politiky na úrovni 1,7% HDP hospodáriť s ročným schodkom 1,7%.
Štátny dlh by sa po dvadsiatich rokoch vyšplhal iba na 45% HDP, po 30 na 79% a po 40 rokoch na 126% HDP. To je reálna hospodárska politika, ktorá rovnomerne využíva tak monetárnu ako aj dlhovú politiku. Stále však platí, že rast dlhu nie je možné odstrániť, iba ho vhodným kombinovaním týchto nástrojov spomaliť.