14. Náklady na udržanie/vytvorenie federácie

Znalosti získané o medzinárodnom obchode môžu byť využité aj pri medzištátnom/federálnom usporiadaní. Rovnakou mierou ako medzinárodný obchod neprináša žiadne dodatočné zisky na jednej strane alebo zisky/obchodné prebytky na jednej strane a deficit/straty na strane druhej tento mechanizmus funguje aj pri menších obchodných zónach vo federácii alebo medzi krajmi a mestami.

Ak vznikajú nerovnováhy medzi menšími jednotkami ako mestá a kraje, tieto sa prejavujú vo forme vyšších platov, nižšej nezamestnanosti a lepších daňových výnosoch vo vyhrávajúcich subjektoch a  presne opačnej situácii v tých menej šťastných. Ale keďže tieto sú stále v rámci jedného štátu a obyvatelia zdieľajú tan istý jazyk, zákony a vládu, je to stále zvládnuteľné. Je akceptovateľné sťahovať sa za prácou, štúdiom z mesta do mesta nakoľko je to stále naša krajina. Takisto existujú určité zabudované transferové mechanizmy, ktoré cez dane presúvajú zdroje z center produkujúcich zisk do menej produktívnych zón, keďže tieto generujú iné, všeobecne uznávané prínosy:

  • Stály prísun nových ľudí, neskôr sa presúvajúcich do väčších miest
  • Poľnohospodárske oblasti
  • Strategicky dôležité miesta
  • Zóny pre dôchodcov
  • Kultúrne a turistické miesta…

Štát funguje ako prepojený organizmus, ktorého časti spolu spolupracujú, navzájom sa dopĺňajú a vytvárajú synergie, ktoré nikto nespochybňuje.

Dovtedy, pokiaľ ich niekto nezačne spochybňovať.

Ako dobre vieme, aj v štátoch prevládajú stále spory o úroveň daní, smerovaných od centrálnej vlády do miestnych celkov. Tieto spory sa nikdy neskončia a ich zdroj pochádza z toho istého nemenného vzoru, ktorý bol objasnený v predchádzajúcich kapitolách:

Zisk generujúce centrá prosperujú, pretože vysávajú dopyt z podriadených celkov. Na regenerovanie tohto dopytu v plnej miere by boli potrebné transfery vo výške 100% monetárnych ziskov, čo by plne zrušilo zisky, získané centrom. Bez ďalšieho zadĺženia alebo monetárnej politiky je poskytovaný iba nedostatočný objem transferov a to vyvoláva nespokojnosť na nižších úrovniach, ktoré upadajú vo všetkých aspektoch sociálnej aj ekonomickej aktivity.

Obrázok zobrazuje prepojené vzťahy v ekonomike. Väčšie centrá so silnejšou ekonomickou aktivitou generujú väčší dopyt a platia vyššie dane. Menšie centrá dostávajú proporcionálne nižšie dane na nahradenie kúpnej sily, ktorá bola utratená vo väčších centrách.

Príkladom môže byť viac tovární v určitých oblastiach, ktoré generujú tovary, distribuované do širokých geografických zón. Tam sú spotrebované a tržby sa vracajú do korešpondujúceho centra, umožňujúce vyššie mzdy a vyšší dopyt. Tak vzniká nevyrovnaná obchodná bilancia v menších centrách a bez dodatočnej kúpnej sily dodávanej formou transferov tieto deficitné menšie celky majú tendenciu sa scvrkávať.

To isté sa deje na štátnej úrovni pri federácii alebo obchodnej zóne, kde existujú obchodné nerovnováhu medzi členskými štátmi. Tento problém však musí byť poriešený dôkladnejšie, nakoľko inak medzi štátmi vznikne hlboká nenávisť. Čo bolo tolerované v rámci štátu už nie je tolerovateľné medzi štátmi. Nenávisť, pochádzajúca z permanentnej depresie a nedostatku príležitostí nie je iba urazenou národnou hrdosťou. Je tu veľmi reálne nebezpečenstvo (istota), že pri stálom odlive financií z deficitných štátov tieto doslovne vykrvácajú z peňazí.

Dodajte k tomu národné rozdiely, rasu, náboženstvo, jazyk, históriu plnú konfliktov a máte výbušnú situáciu, kde ukazovanie prstom je iba začiatok. Tieto rozdiely platia viac na Európu so svojimi 27 odlišnými národmi, ale proces je rovnako dôležitý v USA. Ako by to bolo vnímané ak by určité štáty (USA) boli stále v recesii s klesajúcim HDP a rastúcou nezamestnanosťou v dvojciferných číslach ? Určite takéto štáty by vážne rozmýšľali o dôvodoch zotrvania v takejto federácii a reči o vystúpení by boli na každodennom poriadku.

Preto, je nutné sa vážne zamyslieť nad udržaním jednoty takéhoto zoskupenia a je nutné implementovať systém federálnych daní. Problém je, že otcovia federácie veľmi rýchlo zistia, že to nie je také jednoduché ako to na prvý pohľad vyzerá.

Ako znázorňuje tento diagram, to čo je obchodným deficitom v jednom štáte je iba tržbami v príjmajúcom štáte. Z týchto tržieb iba určité percento je zisk a ten je zdaňovaný rozhodne pod 100%. Iba časť týchto daní ide centrálnej vláde a tak konečná náhrada putujúca do deficitného štátu na nahradenie zmenšenej peňažnej ponuky je podstatne nižšia ako deficit, ktorý spôsobil jej zmenšenie.

To je hlavným problémom každej federácie, ako financovať deficity pochádzajúce z obchodných nerovnováh.

Ak niekto povie načo sa s tým vôbec zaoberať, stačí sa pozrieť na Európu s jej 25-30% nezamestnanosťou a ekonomikami južných(deficitných) štátov v ťažkej recesii.

Bez efektívnych mechanizmov, takáto situácia by nastala veľmi skoro aj v USA.

Preto sú nevyhnutné ďalšie dane, oveľa vyššie ako pochádzajúce zo ziskov z obchodných prebytkov.

Federálne dane 2) reprezentujú dodatočné zdanenie potrebné na úplné vykompenzovanie obchodného schodku vznikajúceho v štáte A. Tieto sú podstatne väčšie ako pôvodné dane vybraté ako výsledok obchodného prebytku v štáte B. To vedie v B ku nespokojnosti a sťažnostiam v štýle: “prečo by oni, tí produktívni, mali prispievať na tých lenivých, neproduktívnych. Ak sa k tomu pridajú dodatočné problémy ako recesia, začínajú sa debaty o vystúpení z federácie. V Španielsku, je to Katalónia ktorá si myslí že nesú priveľkú záťaž za ostatných a platia priveľké dane. V Taliansku, je to viac priemyselná oblasť Padánie, ktorá uvažuje o vyhlásení nezávislosti od toho “lenivého” juhu. Je veľa takýchto príkladov z celého sveta a majú spoločné to, že sa v svojom zmýšľaní veľmi mýlia. Vysoká produktivita v industrializovaných zónach prináša výhody svojim obyvateľom iba preto a dovtedy, pokiaľ majú ten dodatočný dopyt, ktorý umožňuje ich priemyslu dosahovať zisky. Tento extra dopyt, pochádzajúci z “externých” území je absolútne nevyhnutný ako náhrada chýbajúcej kúpnej sily na naplnenie plánovaných tržieb, ako bolo popísané v prvých kapitolách. Keď by tieto produktívne zóny vystúpili z federácie a prestali prispievať transfermi, ich menej rozvinutý bývalý partner by od nich prestal nakupovať ( ak by mal čo i len štipku rozumu) a začal rozvíjať svoj vlastný priemysel. Veľmi skoro by pyšné produktívne zóny zistili, že ich nadradenosť bola vskutku založená iba na ochote ostatných kupovať od nich.

- Tieto teraz poskytujú chýbajúcu kúpnu silu v prebytkových krajinách,   všetka pochádzajúca z vonkajšieho prostredia

 

Každý dokáže vyrábať, kvalita môže byť na začiatku nižšia, ale s pokračujúcim časom sa nakoniec zlepší. Aj keď to potrvá dlhšie, po pár rokoch sa to dosiahne. A potom nastúpi večný problém čo robiť s nadprodukciou.

Keďže objem federálnych daní potrebných na plné odstránenie škody, ktorú spôsobuje v ekonomike stále sa opakujúci obchodný deficit by predstavoval odčerpanie podstatnej časti kúpnej sily v prebytkovom štáte, tieto federálne dane nikdy nie sú stanovené vo výške, potrebnej na splnenie tejto úlohy. V skutočnosti neschopnosť federálnej vlády stanoviť ich v želanej výške je jedným z ďalších faktorov vzniku štátneho dlhu a financovaní mnohých programov na nahradenie týchto daní práve z tohto dlhu.

Ďalšou možnosťou ako sa vyrovnať s obchodnými nerovnováhami vo federácii/obchodnej únii by bolo jednoducho zaviesť/zachovať národné meny. Tým by sa veľmi rýchlo dostavila prirodzená rovnováha cez zhodnocovanie mien štátov vyvážajúcich príliš veľa a tak by sa ich produkcia stala nekonkurencieschopná. Samozrejme, tým by sa zrušil celý zmysel federácie/menovej zóny, ktorý je iba jeden: umožniť nadmerné toky tovarov inak nerealizovateľné pre prirodzené bariéry výmenných kurzov.

Tu je potrebné si pripomenúť metodológiu tvorby zisku (dlhy, tlač peňazí, predátorstvo) zvlášť pri tvorbe federácie/monetárnej únie ako EU.

Predtým, ako sa štáty EU pridali k euru, nasledovali rozličné stratégie dosahovania zisku. Niektoré (ako Grécko) šťastne tlačili nové peniaze a iné (Taliansko) vytvárali dlh.
Po ich zapojení do Eura im ale pozostatky ich starých stratégií zostali: vysoký dlh (Taliansko), inflácia (Grécko). Keď sa tieto stretli s predátorskou stratégiu Nemecka, Holandska, Belgicka a iných ( ktorí jasne získali prevahu) je zrejmé že nemôžu prežiť. Buď bude zavedená plná federácia s rozsiahlymi transfermi, ktoré aspoň zmiernia zničujúci efekt obchodných nerovnováh, alebo je EU odsúdená na zánik. Požiadavka na splatenie starých dlhov a vykonávanie internej devalvácie v perspektíve predátorskej stratégie Severu ktorá už aj tak vysáva kúpnu silu z južnej Európy povedie k totálnej monetárnej zime v dotknutých krajinách. Mráz bude trvalý a bez možností akýchkoľvek zdrojov rastu, keďže obe možnosti zlepšenia – dlh (fiškálny pakt zabraňuje ďalšiemu rastu dlhu) a monetárna politika (odpor Nemecka)  už nie sú v v Euroštruktúre možné.