5. Zisk a produktivita
Je potrebné rozlišovať zisk a hospodársky rast. Kým naše modely hovoria, že bez dodatočných zdrojov alebo úverov nie je možné dosahovať dlhodobo zisky, na hospodársky rast sa to nevťahuje. Hospodársky rast je možný aj bez dosahovania ziskov. Rast produktivity práce umožňuje rast reálneho životného štandardu, avšak musí sa plne premietať do kúpnej sily obyvateľstva.
Vzťah medzi ziskom a produktivitou dokumentuje nasledovná schéma.
Predstavme si družstvo, kde 10 ľudí pečie chleby. Ich mesačná produkcia je 10 ks a aby vládla spravodlivosť pri práci a delení jej výsledkov, dohodli sa že mzda každého bude 1 $ a cena hotového výrobku tiež 1$. Takto každý, kto odpracuje svoj diel, dostane mzdu za ktorú si bude môcť kúpiť presne 1 chlieb a družstvo dosiahne plné tržby. Tržby sa rovnajú nákladom, zisk nie je v pláne.
Toto je prípad, keď dochádza k plnej realizácii produkcie, všetko čo sa vyrobilo sa aj predá, nie sú žiadne straty z nadvýroby avšak nedosahuje sa ani žiaden zisk. Keďže rozdistribuovaná kúpna sila je rovnako veľká ako plánované tržby, nie sú na ich dosiahnutie potrebné žiadne dodatočné zdroje.
Pridajme teraz kategóriu zisku.
K našim pekárom príde podnikateľ, ktorý im povie: máte to tu pekné, ale pracujete dosť neefektívne. Dajte toto vaše družstvo mne, ja zavediem kapitalizmus, ktorý bude dosahovať zisky a budeme spolu pracovať oveľa efektívnejšie. Vyrobíme 2x viac chlebov a vy dostanete tú istú mzdu 1$ ako teraz.
Znie to ako dobrý nápad, nie ? Produktivita stúpne dvojnásobne, mzdy zostanú rovnaké, naši pekári by sa mali mať v konečnom dôsledku lepšie. A tak po všeobecnom súhlase zavedú kapitalizmus. Kapitalizmus však tvorí zisky, či nie ?
Povedzme že výsledkom zmeny ekonomiky na kapitalizmus je naozaj vyššia produktivita, náš podnikateľ prinesie nové technológie, zlepší organizáciu práce a výroba naozaj stúpne na dvojnásobok.
Aký ale môže byť v danom zlepšenom spôsobe hospodárenia dosiahnutý zisk ?
To záleží od stanovenia jednotkovej ceny za produkciu. Podnikateľ má v skutočnosti na výber z troch generických možností:
A) Cena zostane rovnaká, t.j. na úrovni 1$ za chlieb. V tomto prípade pekári dosiahnu to isté ako pred zavedením kategórie zisku, budú si môcť za svoje platy kúpiť rovnaké množstvo chlebov ako predtým, ich kúpna sila sa nezmenšila a keďže stanovená cena za jednotku produkcie je takisto nezmenená, dochádza k uspokojeniu ich potrieb v rovnakom merítku.
Problém je ale čo zo zvyšnými 10 nepredanými chlebmi. Keďže náš trh predstavuje 10$ (celková kúpna sila), viac sa nepredá pretože nie sú ďalší kupujúci, ktorí by disponovali ďalšou kúpnou silou. 10 dodatočne vyrobených chlebov zhnije, pretože ich nikto nepotrebuje. Toto predstavuje problém kapitalizmu známy ako nadprodukcia. Stretávame sa s tým denno denne. Hypermarkety vyhadzujú tony potravín, ktoré nemá kto kúpiť, pričom sú krajiny v ktorých ľudia zomierajú od hladu.
Takýto hospodársky výsledok by nepotešil žiadneho podnikateľa. Ak by aj svojou šikovnosťou dosiahol rast produktivity a vyrobil 2x viac, nedosiahol by v skutočnosti žiaden zisk, pretože hypotetický zisk z 10 dodatočne vyrobených chlebov by nemal kde zrealizovať. Výsledok hospodárenia by bol 0, a navyše by dochádzalo k zbytočnému drancovaniu prírodných zdrojov, pretože na výrobu dvojnásobného množstva chlebov sa musí použiť zhruba dvojnásobok surovín.
Ďalšou reálnou subvariantou je (v prípade trvanlivých produktov) že táto výroba ostane na sklade. Tu dochádza k navýšeniu súvahy a predpokladu predaja v ďalšom období. Keďže však v našej malej simulovanej ekonomike už nie je viac kupujúcich, respektíve zamestnanci už utratili všetky svoje mzdy, nákup v ďalšom období od nich nemôžeme čakať. Ich kúpna sila bude obnovená až z ďalšou výplatou, ktorá však predpokladá aj existenciu ďalšej výroby , ktorá sa však nekoná. Výrobky sú stále na sklade, nieto kupujúcich, namiesto výroby a výplat nasleduje prepúšťanie. Výroba na sklad nie je riešením tohto cenového variantu.
Jedinou záchranou podnikateľa, ktorý zvolil cenu na úrovni kúpnej sily svojich zamestnancov je predať produkciu v inej ekonomike, kde existuje kúpna sila. Toto vedie k expanzii, globalizácii, koloniálnym praktikám. Snaha získať nové trhy je ďalším zo zabudovaných génov kapitalizmu, snažiaceho sa dosiahnuť zisk. Avšak táto snaha nie je z globálneho hľadiska dlhodobo udržateľná. To, čo sa snaží dosiahnuť náš podnikateľ v krajine X, sa totiž rovnako snaží dosiahnuť aj podnikateľ v krajine Y. Bližšie túto situáciu rozvedieme v kapitole medzinárodný obchod.
Ak neexistuje ďalšia ekonomika kde by sa mohla táto produkcia realizovať, musí nastúpiť fenomén dodatočných zdrojov ako sú transfery a úvery. Takto sa dočasne zvýši kúpna sila obyvateľstva, ako sme uviedli v kapitole pôžičky, avšak je to iba dočasné riešenie, ktoré neumožňuje trvalú tvorbu zisku. Variant, keď je chýbajúca kúpna sila nahrádzaná úverom vyzerá takto:
V prvom kroku si obyvateľstvo požičia 10$ a takýmto doplnením kúpnej sily dokáže naplniť plánované tržby 20$.
V druhom kroku výroba znova vyprodukuje 20 chlebov, avšak kúpna sila už nie je dotovaná úverom, práve naopak. Po jeho splatení vo výške 10$ + úroky (povedzme 10% = 1$) klesne kúpna sila do záporných hodnôt. Zamestnanci tohto podniku nielenže nemôžu kúpiť žiaden výrobok (všetky svoje platy použijú na splatenie úveru), ale dostali sa do mínusu spôsobeného neschopnosťou splatiť úrok. Vyplatené platy, ktoré sa v plnej výške použijú na splatenie úveru predstavujú pre podnikateľa stratu, o ktorej ešte nevie. ,Jeho plánované tržby nebudú totiž vôbec realizované. Tržby predchádzajúceho roku financované na úver sa tento rok vrátia ako bumerang v podobe totálnej decimácie kúpnej sily.
Preto finálna bilancia vyzerá takto:
V celkovom výsledku podnikateľ nič nezískal, pretože pri takejto cenovej stratégii sa zisk dosiahnutý v prvom roku neguje so stratou, pochádzajúcou z vyplatených miezd v druhom roku, ktoré sa ale nepremietnu do kúpnej sily, pretože sú použité na splatenie úveru. Keďže vyplatené mzdy boli iba na úrovni 10$, úrok nebude vôbec zaplatený, nie sú na to v systéme žiadne zdroje. Banka utrpí stratu, ktorá sa premietne do odpísania ziskov podnikateľov z predchádzajúcich období v nej uložených.
Tento model opakovane ukazuje, že dlhodobo dosahovať zisk financovaním spotreby na úver nie je možné,ide iba o cyklický nárast kúpnej sily, ktorý je vzápätí kompenzovaný poklesom, pričom pokles je väčší o sumu pripadajúcu na úroky.
B) Pri cene medzi 0,5$-1$ hovoríme o čiastočnom prenose ziskov z produktivity na zamestnancov. Výsledok by bol podobný ako pri 1$ v tom, že dosiahnutie zisku bez pôžičky je nemožné, iba zamestnanci by získali trocha viac. Pri cene 0,7$ si môžu kúpiť 14,3 chleba ale 4$ v dodatočných zdrojoch stále chýba.
C) Ak by podnikateľ stanovil cenu na 0,5$ za jednotku produkcie, plánované tržby by boli na úrovni disponibilnej kúpnej sily, avšak nedosiahol by sa žiaden zisk.
Tento variant by bol v plnom rozsahu na prospech zamestnancov, avšak s nulovým ziskom pre podnikateľa.
D) Pri stanovení ceny pod úroveň výrobných nákladov, napr 0,4 je jasné že podnikateľ by vyrobil stratu a zamestnanci by teoreticky ušetrili na svojej kúpnej sile 2$, avšak nebola by to úspora pretože by im neboli vyplatené mzdy v plnej výške, jednoducho preto, že podnikateľ by dostal iba 8$ tržieb a teda by im nemal z čoho vyplatiť 10$ miezd.
Keďže varianty C a D neprinášajú podnikateľom zisk, nebudú použité.