11.1 Metódy redistribúcie kapitálu – nevyhnutnosť štátneho dlhu
Keďže zamestnanci ako aj podnikatelia majú silný sklon k hromadeniu úspor / ziskov ( akumulácia kapitálu) , bez určitých mechanizmov ( obrane voči ľudskej chamtivosti) na ich spätné navrátenie do obehu (redistribúcia kapitálu) by ekonomika rýchlo začala kolabovať.
Platí teda: ak chcete byť milionári a miliardári, OK. Umožníme vám to.
Môžete z obehu stiahnuť určité množstvo peňazí,ktoré budete považovať za „svoje“ ale:
Očakáva sa, že ak tieto zisky nespotrebujete a ani ich nedokážete investovať, tak ich vrátite do obehu v podobe nákupu štátneho dlhu.
1.To je prvá línia obrany voči neobmedzenej akumulácii kapitálu – dobrovoľné vrátenie do obehu formou financovania štátu.
Takže k chýbajúcej kúpnej sile vo výške zisku sa doplní dotácia z rôznych vládnych programov, presne vo výške zisku stiahnutého z obehu. Výsledkom je makroekonomická rovnováha, kedy je možné dosiahnuť očakávané tržby, pretože kúpna sila obyvateľstva je zvýšená o vládne dotácie.
V prípade, že podnikatelia nechcú financovať štátny dlh ( z rozličných pohnútok, či už ekonomických alebo politických) a peniaze iba držia na účtoch v bankách, nasleduje druhá línia obrany:
2. Banky samotné požičajú tento kapitál štátu, pokiaľ ho nevedia využiť inak
Takže podnikateľ, ktorý zarobil milióny a nevie ich ďalej využiť ani ich nechce vrátiť štátu ich požičia aj tak, len o tom ani nevie a nikto sa ho nepýta.
Zo znázornenia je zrejmé, že dofinancovanie kúpnej sily nákupom štátneho dlhu sprostredkovane – cez bankový systém nie je možné v takej výške ako pri dobrovoľnom nákupe štátneho dlhu firmami a jednotlivcami. Dôvodom sú povinné minimálne rezervy,ktoré musí každá banka tvoriť vo výške 8-10% a tieto znižujú jej možnosť angažovania sa. Ak by aj banka chcela plne investovať vklady do
štátneho dlhu, nemôže.
Samozrejme to neznamená, že banky investujú všetky voľné prostriedky ktoré môžu.
Je veľmi mylným mýtusom, že úspory sa automaticky premieňajú na investície . Ľudia akosi implicitne predpokladajú, že VŠETKY úspory sa premenia na investície ale nemôže to byť ďalej od pravdy.
Banky okrem toho, že nemôžu pretransformovať časť pripadajúcu na povinné rezervy, tvoria aj dobrovoľné rezervy vyplývajúce z toho, ako predpokladajú straty z nesplácaných úverov ako aj neexistenciu podnikateľských príležitostí alebo neochotu požičiavať ( buď zo strachu z nesplatenia, alebo z politických dôvodov – napr.aj keď existuje potreba nejakého štátu financovať deficit, tak mu nepožičajú lebo banky, tak ako aj firmy sú súkromne vlastnené a ich vlastníci môžu mať svoju politickú agendu).
Ak sa banky rozhodnú nepožičiavať – a to sa deje práve teraz, nasleduje posledná línia obrany voči ľudskej chamtivosti :
3. Centrálna banka požičia štátu ako veriteľ poslednej inštancie
Pri tejto poslednej možnosti, ako udržať ekonomiku v chode poskytuje peniaze štátu centrálna banka, ktorá vytvára nové peniaze a cez kúpu štátneho dlhu nimi sprostredkovane dopĺňa kúpnu silu.
Problémom pri tejto metóde je fakt, že tieto peniaze takpovediac neplodne prepadnú kolesom ekonomického stroja a pristanú na účtoch tých istých podnikateľov, ktorí odmietli požičať štátu.
Nespolupráca sa teda vypláca, ak nechce centrálna banka nechať ekonomiku skolabovať, musí dávať do obehu nové a nové peniaze, ktoré končia presne u tých istých nespolupracujúcich subjektov, ktoré si túto politiku CB takpovediac vynútili.
Horším aspektom je faktor medzinárodnej akceptácie takejto metódy:
Pokiaľ sa tieto nové peniaze iba hromadia na účoch príjmateľov, budiž.
Ale čo ak sa títo príjmatelia nových peňazí rozhodnú ich investovať v zahraničí ?
Či už pôjde o kúpu nerastných surovín ( ropa, uhlie, zemný plyn, železná ruda....) alebo investičných statkov, obchodní partneri ( ak nie sú vrecom udretí) musia mať vážne pochybnosti o hodnote takýchto peňazí: v podstate pochádzajú priamo z tlačiarenskej rotačky a ich hodnota je 0.
Ak by ich akceptovali bez výhrad, mohli by nespolupracujúce subjekty pokračovať v svojom postoji k vnútornej ekonomike a kedže centrálna banka by zachraňovala situáciu dodávním stále nových zdrojov, boli by tieto subjekty takpovediac schopné kúpiť si celý svet – za nič.
Preto je nevyhnutným krokom po dlhodobejšom kvantitatívnom uvoľňovaní pokles hodnoty takejto meny alebo jej čiastočné alebo aj úplné odmietnutie v medzinárodnom obchode.