Gény Kapitalizmu Vysvetlenie pôvodu štátneho dlhu a zdroje tvorby zisku

1. Na začiatku cyklu je v bankách kapitál zo ziskov z predchádzajúcich rokov.  Pod ziskami v tomto ponímaní rozumieme všetky jeho formy, t.j. podnikateľský zisk, úspory, transfery
   
   
2. V ďalšom kroku si domácnosti zoberú úvery, ktoré sa pretavia do spotreby, tržieb a prinesú zisky firmám. Tieto úvery sú financované zo starého zisku, ktorý teraz v bankách chýba.
   
   
3. Nový zisk sa vráti do bánk, starý kapitál predstavuje nekryté peniaze, ktoré v tomto momente neexistujú. Ak by si ich chceli ich vkladatelia vybrať (súbežne s novými vkladateľmi ktorí uložili nový zisk)  nebolo by to možné, banka tieto peniaze momentálne nemá, bude ich mať iba ak domácnosti splatia svoje úvery. Tu je prvé, systemické  riziko bankového systému generujúceho nové peniaze a to spočíva v skutočnosti, že vkladatelia síce veria, že ich peniaze sú v banke v bezpečí avšak skutočnosť je taká, že tieto peniaze tam fyzicky nie sú. Ak by sa všetci vkladatelia naraz rozhodli vybrať si v ktorúkoľvek hodinu všetky svoje peniaze, banka by bez pomoci okamžite skolabovala. Každá banka. Preto musí existovať možnosť refinancovania (buď medzibankové alebo  z centrálnej banky), ktoré dokáže nahradiť momentálne neexistujúce finančné prostriedky, ktoré sa budú priebežne vracať na účty pri splácaní.
   
   
4. Nastupuje fáza splácania, domácnosti redukujú svoju bežnú spotrebu o výdavky na splátky úrokov a istiny, zisky firiem klesajú úmerne redukovaným tržbám. Strata vo firemnom sektore je rovnaká ako celková výška splátok.
   
   
5. Čím viac obeživa sa sťahuje z obehu, tým viac klesajú tržby. Viac a viac peňazí je v bankách, pretože úroky spôsobujú odliv kúpyschopnej sily. Nekrytý kapitál v bankách sa vplyvom splácania stáva krytým, t.j. peniaze sú reálne na účtoch.  Obyvateľstvo však už nie je ochotné požičiavať si, pretože ich náklady na splátky úverov sú maximálne únosné.
   
   
6. V momente splatenia všetkých úverov je zadĺženosť domácností 0, banka má na účtoch finančné prostriedky v plnej výške pôvodného kapitálu, nového zisku a zaplatených úrokov. Tieto nové peniaze sa však nemôžu narodiť len tak z ničoho. Platí zákon zachovania hmoty a preto tieto vytvorené zdroje musia pochádzať z reálnej ekonomiky, kde ich stiahnutie z obehu spôsobilo zníženie tržieb iných firiem o presne rovnakú čiastku, t.j. nový zisk aj s úrokmi.
   Takže síce vznikol zisk na strane firiem, banka dostala svoje úroky, avšak v globálnom hľadisku boli tieto zisky plne kompenzované stratami v inej oblasti podnikateľského spektra, cez pokles tržieb.

Z danej analýzy pôžičiek ako zdroja  zisku  je zrejmé, že nemôžu predstavovať trvalý a udržateľný zdroj ziskov v kapitalizme. Ak obyvateľstvo financuje svoje potreby cez úvery, môže to a aj spôsobí nárast zisku v určitých firmách, pri splácaní úrokov vzniká zisk v bankách avšak v globálnom merítku to spôsobí úbytok tržieb v iných častiach ekonomiky, pretože kúpna sila ľudí je znížená o splátky, ktoré sa nebudú prejavovať ako tržby. Úroky predstavujú priťažujúcu okolnosť, ktorou sa znásobuje efekt vznikajúcej globálnej straty, ktorá prevýši zisk generovaný z nákupov na úver. Cítime to aj sami, bez akejkoľvek hlbokej analýzy. Akonáhle si zoberieme hypotéku alebo väčšiu osobnú pôžičku naše spotrebiteľské správanie sa dramaticky mení:redukujeme svoju bežnú spotrebu a viac šetríme aby sme pokryli splátky.

Ak niekto namietne, že úvery môžu byť splatené novými úvermi, možno ešte väčšími ako pôvodné a tak generovať nové a nové zisky odpoveďou je krutá realita, že človek môže splácať iba určitú veľkosť pôžičky a tá je daná jeho disponibilným príjmom, zmenšeným o nevyhnutné výdaje na život. Ak už jednotlivec dosiahol túto úroveň zadĺženia, ďalšie zvyšovanie už nie je možné.  Nemal by z čoho splácať  a jednoducho by zbankrotoval.

Objem zisku pochádzajúci z pôžičiek je teda konštantný a daný celkovou výškou možného zadĺženia jednotlivcov vynásobený počtom ľudí v spoločnosti.

Je treba mať na pamäti, že takýto rast ziskov je dočasný a vysoko cyklický a iba zdanlivo nahrádza chýbajúcu kúpnu silu ľudí. Čo sa na začiatku pretaví do ziskov, je počas celej doby splácania zdrojom strát, ktoré vznikajú ako nerealizované tržby z dôvodu trvalého úpadku kúpnej sily spôsobenej splátkami istiny a hlavne úrokov.

Ak máme spoločnosť, kde je v obehu určité množstvo peňazí pochádzajúce z platov (ktoré samé osebe nepostačujú na tvorbu zisku) a vytvoríme dodatočnú kúpnu silu z úverov, pri splácaní sa dostaneme do situácie, že v obehu nie je dostatočné množstvo peňazí na splatenie všetkých pôžičiek.

Jednoducho, ak je v obehu napr. 1 mil $ a na splatenie je s úrokmi potrebné 1,4 mil tých 0,4 mil neexistuje a pri splácaní sa to prejaví tak, že určitý objem úverov nebude splatený a jednotlivci alebo firmy vyhlásia bankrot. Pri bankrote sa objem kapitálu v banke zníži o nesplatiteľné úvery, čo znamená že úspory z predchádzajúcich ziskov sa stratia ako dym. Preto zisky dosahované v minulosti a uložené v bankách sú len iluzórne, ich trvanlivosť je vážne ohrozená dosahovaním súčasných ziskov(zasa na úver). Pri splácaní úrokov dochádza k zrúteniu systému (neexistuje obeživo v objeme istiny aj úrokov) a vymazávajú sa aj predchádzajúce zisky.

Aký má teda zmysel úrok, ak spôsobuje taký negatívny pokles globálnej kúpnej sily  nasledovaný poklesom ziskov ?

Klasická teória hovorí, že úrok je odmenou za podstúpenie rizika. Jednoduchá matematika však dokazuje, že existencia úrokov v globálnom merítku priamo prispieva ku kolapsu ekonomiky ako takej a v podstate nie je splatný. (rozhodne nie všetky úroky, pretože na to nie sú v obehu jednoducho zdroje). Na svete sú kultúry, a poznáme príklady z histórie, kde sa úrok považoval za doslova nezákonný  a bol zakázaný. Úrok spôsobuje celkový odlev kapitálu z ekonomiky a jeho sústreďovanie v bankách, ktoré sa snažia požičiavať viac a viac. Čím viac sa im ale podarí požičať, tým viac obeživa sa pri splácaní sťahuje z obehu a tým viac sa rúti ekonomika do recesie.  Recesia by nastala aj tak pri samotnom splácaní, avšak úroky túto recesiu ešte viac zosilnia.

Nie nadarmo prvými krokmi centrálnych bánk v recesii je zníženie úrokovej sadzby a mohutné finančné injekcie v podobe ultra lacných úverov do retailových finančných ústavov.  Bez nich by banky skolabovali, pretože v obehu nie je dostatok peňazí na navrátenie všetkých istín s úrokmi. Ich vklady by zostali nekryté a vkladatelia by sa zobudili do veľmi drsného rána, keď výber z bankomatu alebo bankový transfer by nebol realizovaný.

Takto sa nekryté staré a nové zisky (vklady) dočasne prekryjú úvermi z centrálnych bánk.  Je to však dočasné ?  Majú banky šancu vrátiť tieto peniaze ? Nie, nemajú.  Ak by sa tieto centrálne úvery mali splatiť (istina aj úrok), museli by sa nájsť v reálnej ekonomike peniaze, ktoré by sa vrátili v podobe splátok do komerčných bánk.  Tieto však neexistujú, to bola totiž príčina nesplatenia pôvodných úverov na prvom miestne.  Jediné, v čo môžu komerčné banky dúfať, že poskytnú nové úvery za oveľa vyšší úrok a postupným splácaním vygenerujú dostatok nového kapitálu na vrátenie pôžičiek centrálnej banky.  Tento postup však opätovne spôsobuje ďalšiu redukciu peňazí v obehu a prehlbovanie recesie. Ďalšie úvery nebudú splatené a systém sa ešte viac zasekáva.

Dotovanie komerčných bánk z centrálnych bánk nezvyšuje trvalú kúpnu silu obyvateľstva, iba dočasne kryje chýbajúce zdroje v komerčných bankách.  Nenastáva ďalšia spotreba, obyvateľstvo nemá obnovenú kúpnu silu, jediné čo sa mu ponúka je ďalší úver. Keďže však v recesii je obrovská nezamestnanosť, neistota, platy nerastú, nie je ochota si požičiavať  ľudia nemajú z čoho splácať. Každodennou skúsenosťou sú exekúcie, vyvlastňovanie nehnuteľností, keď ľudia, ktorých sme poznali prišli o byt alebo o dom pretože nevládali splácať svoju hypotéku. V takejto situácii nie je obyvateľstvo ochotné ani schopné financovať rast ziskov cez úvery a preto sa koleso kapitalizmu zastavuje. 

Podnecovať hospodársky rast nákupmi na úver je preto samodeštrukčná politika, ktorá nevedie k udržateľnému rastu ekonomiky.   

Jediná slabá možnosť úspechu v pôžičkovo poháňanej ekonomike je spojená s infláciou. Ak je inflácia vyššia ako úroková miera je to jediná cesta ako dostať peniaze do systému. Ale ak inflácia nie je dopĺňaná rovnako rastúcimi mzdami, efekt rastúcich cien sa rovná rastu ziskovej prirážky a to je ten najhorší možný dopad na kúpnu silu ako je vysvetlené neskôr v časti ekonomický model. Čo sa týka inflácie a miezd, existujú tri možnosti:

Úroková miera < Inflácia (tovary a služby) > rast miezd

Pôžičky dostávajú do ekonomiky nové peniaze ale tento efekt je negovaný faktom, že mzdy nestíhajú za infláciou. Po určitom čase si už ľudia nebudú môcť kúpiť cez pôžičky to čo predchádzajúce generácie, lebo ich mzdy nebudú dostatočné na získanie pôžičky. Táto metóda preto nie je dlhodobo udržateľná a vedie k celkovému poklesu kúpnej sily.

Úroková miera < Inflácia (tovary a služby) = rast miezd

Ak mzdy rastú rovnakou mierou ako inflácia, mohli by sme povedať že ide o obojstranný úspech. Pôžičky dostávajú do ekonomiky dodatočné zdroje, keďže inflácia nad úrovňou úrokovej miery a rovnako rastúce mzdy poskytujú potrebný dodatok k distribuovaným mzdám. Problém ale je, že inflácia musí byť trvalá a stále nad spotrebiteľskou úrokovou mierou, čo sa stáva iba zriedkakedy. V súčasných podmienkach by to muselo byť nad 4-5% pri hypotékach a 8-10% pri spotrebných úveroch, takže priemerne cca 6-7%! To nie je až tak želateľné, nakoľko to prináša škálu ďalších problémov ako znižovanie hodnoty dôchodkových fondov a tak ruinovanie budúcich dôchodcov a ich kúpnej sily. To by celkom dobre mohlo prevýšiť zisky z inflácie spojené s pôžičkami ako spôsobu dodávania kúpnej sily do systému. Je potrebné tiež nezabudnúť, že aj mzdy by museli rásť rovnakým tempom. Takže by bolo nevyhnutné zabudnúť na súčasné praktiky kedy produktivita práce rastie nad úroveň rastu miezd, čo je dosť nepríjemné pre mnohých top manažérov. Ale ak súhlasíte že inflácia je jediná možnosť a ste ochotný ísť touto cestou prečo to komplikovať najprv dodaním peňazí do ekonomiky cez bankové pôžičky ( čo znižuje kúpnu silu počas splácania) a potom dúfať vo vytvorenie inflácie a udržiavať ju ako permanentný stav dodávaním ďalších a ďalších peňazí ? Pretože ak ste ochotný “tlačiť peniaze” môžete rovnako dobre dodať chýbajúcu kúpnu silu priamo cez monetárnu politiku vláde, ktorá ju rozdistribuje medzi ľudí pomocou rozličných programov. (pozri ďalšie kapitoly) Použitím priamej monetárnej akcie jej rozsah bude nepomerne menší ( nie je nutné byť nad úrovňou úrokových sadzieb aby sa znegoval dopad pôžičiek) a nie je potrebná inflácia ! Monetárny stimul môže dodať inflačný potenciál ale ide iba o potenciál, ktorý sa nemusí premietnuť do plne rozvinutej inflácie ( viď kapitolu Zberatelia kontra Inflátori). Celkovo, dodávať kúpnu silu cez pôžičky je oveľa komplikovanejšia metóda ako si ľudia dokážu na prvý pohľad predstaviť. Aby to fungovalo, je nevyhnutná koordinovaná inflácia s definovnými parametrami, čo je dosť nebezpečná cesta na nasledovanie.

Úroková miera < Inflácia (tovary a služby) < rast miezd

Toto by fungovalo pre pôžičky ale nie pre zamestnávateľov. Nárast platov nad úroveň produktivity je krátkodobé riešenie na vyrovnanie neférového rozdelenia HDP ak by bola takáto potreba  ale nemôže pokračovať donekonečna, lebo by podniky zbankrotovali.

           

Dôvod, prečo si to banky nepripúšťajú do svojho kolektívneho svedomia, alebo ešte nemusia je ten, že existuje ďalší element dodatočných zdrojov, ktorý podstatne dopĺňa chýbajúcu kúpnu silu. Bez tohoto zdroja by veľmi rýchlo spoznali následky, ako bolo viditeľné v 30tych rokoch počas Veľkej hospodárskej krízy. Neskôr, počas zavedenia Nového údelu, viac aktívnej úlohy štátu a jeho rastúci dlh začal doplňovať chýbajúcu kúpnu silu a potreba analyzovať svoj úspech sa dostávala čoraz viac do pozadia a jeho zdroj sa začal považovať za zrejmý fakt.

 

Transfery.

Keďže osobné pôžičky nepredstavujú zdroj kúpnej sily, ktorý sa môže trvale premietať do tržieb a ziskov vzhľadom na efekt úrokov, ktorý decimuje kúpnu silu až po celkový kolaps ekonomiky, skúsme sa pozrieť, či transfery dokážu zabezpečiť lepší efekt.

Pri transferoch sa doplňuje chýbajúca kúpna sila dodatočnými zdrojmi od štátu a táto sa nasledovne prerozdeľuje medzi obyvateľstvo pomocou rôznych programov.

Finančné zdroje, z ktorých štát financuje transfery sú:

Podiel jednotlivých zložiek môže byť ľubovoľný, záleží na hospodárskej politike ktorú vláda zvolí. 

Prebieha búrlivá debata o úlohe štátu, o potrebe zredukovať výdavky a šetriť náklady, zvlášť počas recesie keďže štátne rozpočty trpia pre nižšie dane. Táto teória sa snaží vysvetliť že štátne výdavky sú absolútne nevyhnutné a to aj počas dobrých rokov a pokiaľ sa tieto dodatočné prostriedky nepridávajú do ekonomiky pravidelne, začne upadať. Je to obtiažne pochopiť keďže prirodzený inštinkt každého podnikateľa ako aj obyčajného občana je začať šetriť ak sa nedarí. Ale to, čo platí pre mikroekonomiku neplatí pre makroekonomiku. Toto rozlíšenie je absolútne kľúčové a schopnosť dostať sa nad toto uvažovanie obyčajného človeka je zárukou úspechu národa a štátu. Na tomto vrcholovom rozhodovaní, metódy a stratégie používané spoločnosťami súperiacimi medzi sebou sú neplatné. Úlohou vlády štátu nie je vyhrať nad svojimi podnikateľmi ale poskytnúť rámec v ktorom môžu prosperovať. Na tejto úrovni začíname pracovať s monetárnymi agregátmi a zisky už nie sú dosahované cez skvelé podnikateľské myšlienky ale preto, že do ekonomiky boli dodané peniaze ktoré umožnili niektorým stať sa milionármi a tieto zisky si udržať.