10. Agregátny dopyt nanovo
Klasická teória hovorí že agregátny dopyt rastie s klesajúcimi cenami produkcie, teda čím lacnejšie vyrobíme, tím viac budú spotrebitelia ochotní nakúpiť. Potom, v spojitosti s agregátnou ponukou, ktorá rastie s rastúcimi cenami (čím vyššie ceny, tým viac sú výrobcovia ochotní vyrábať) je možné modelovať situáciu, kedy znižovaním cenovej úrovne ( miezd, ako podstatnej časti produkčných nákladov) dôjde k nárastu dopytu a výroby a ekonomika sa dostane do novej rovnováhy, kde výroba, zamestnanosť budú vyššie a mzdy a ceny nižšie.
Toto je model, na ktorom je položená teória Šetrenia a ktorá požaduje vnútornú devalváciu (znižovanie miezd cez nezamestnanosť) v krajinách postihnutých nezamestnanosťou ako prostriedok na obnovenie ekonomického rastu a konkurencieschopnosti. Cez nanútený pokles miezd sa snaží dosiahnuť rast produkcie ako aj dopytu (posun z X do Y)
Aj keď to môže vyzerať na prvý pohľad logicky, je tu jeden dôležitý a nesprávny predpoklad ktorý robí tento model nesprávnym a mimoriadne nebezpečným nástrojom makroekonomickej politiky, ktorá vedie celé národy do mizérie a stále rastúcej nezamestnanosti a pádu HDP. Tento nesprávny argument je modelovanie AD bez prepojenia na AS. Ekonómovia, ktorí nakreslili tieto grafy neanalyzovali vzťah medzi týmito agregátnymi veličinami navzájom, použili ich ako keby boli navzájom úplne nezávislé. Čím nižšia cena, tým vyšší dopyt – no nie je to jednoduché a správne ? Čím lacnejšie tovary, tým viac budú spotrebitelia kupovať. Táto logika vyzerá bezchybná. Problémom je, že takou nie je.
Ak by kúpna sila (mzdy, penzie) nepochádzala z výroby ale bola od nej totálne nezávislá a generovaná , povedzme z Marsu, tento model by mohol platiť. Ale kedže mzdy nie sú vyplácané Marťanmi ale spoločnosťami musíme zobrať do úvahy koľko sú spotrebitelia Schopní kúpiť ( nie iba koľko by Chceli) pri rozličnej úrovni cien a miezd. Chcieť kúpiť je vskutku pekné ale v reálnom svete peňazí nestačí povedať že nižšie ceny povedú k vyššej spotrebe. Čo zaváži je závislosť kúpnej sily od miezd.
Cena = Ziskjednotkový + Agregátne mzdyjednotkové (náklady)
AS = Q x (Ziskjednotkový + Agregátne mzdyjednotkové) > AD = Q x Agregátne mzdyjednotkové
Preto: AS = Zisk + AD
Tento graf pochádza z jednoduchého modelu, kde spoločnosť vyrába 10 výrobkov pri rozličných úrovniach miezd a 2 variantov ziskovosti
Z kalkulácie a grafu je zrejmé, že AS – plánované tržby rastie v závislosti od miezd (ktoré reprezentujú náklady spoločnosti rekalkulované na mzdový ekvivalent produkcie) ale je vždy vyššia ako AD, a to presne o objem zisku.
Čím vyšší zisk, tým viac je AS posunutá nahor čo korešponduje s klasickou teóriou rastu AS s cenou ( cena je to chápaná ako zisková prirážka) a tak je AS v monetárnom vyjadrení vyššia. S rastúcou ziskovou prirážkou sa rozdiel medzi AS a AD zväčšuje, čo signalizuje nižšiu úroveň realizácie tržieb ako plánovaných. Ak predajná cena rastie ako výsledok rastu ziskovej marže, kúpna sila distribuovaná prostredníctvom miezd je nižšia a percento uskutočnených plánovaných tržieb klesá. Kategória zisku znižuje dostupnú kúpnu silu, reprezentovanú AD.
To je jasne viditeľné z nasledujúceho grafu, ktorý je postavený na podobnom princípe ale tu sú mzdy (výrobné náklady) stabilné, iba zisk rastie. Tak AD zostáva na rovnakej úrovni, danej úrovňou miezd a AS (plánovaná úroveň tržieb) stúpa v závislosti od ziskovej marže. Keďže kúpna sila nestíha ani kopírovať rast AS, vzdialenosť AS a AD sa rapídne zväčšuje.
To sa deje v ekonomike, kde produktivita práce rastie rýchlejšie ako mzdy.
Nožnice medzi AS a AD sa otvárajú viac a viac.
Takže skutočná pozícia AS a AD vyzerá skôr takto:
A to totálne mení pravidlá hry. Z grafu je jasne viditeľné, že znižovanie miezd (AD sa posúva z P0 do P1 ) vedie k nižším cenám ( na AS sa taktiež posunieme doľava) ale tiež k nižšej výrobe (Q1as) a nižšiemu agregátnemu dopytu (Q1AD). Takže teória Šetrenia založená na pohybe z X do Y nezvyšuje výrobu a zamestnanosť ako predpokladá ale spôsobuje presný opak: znižuje výrobu a mzdy a ceny. Je to v podstate recept na defláciu.
Nie je teda žiadnym prekvapením že krajiny v Európe nasledujúc tento skazonosný recept sa iba prepadajú hlbšie do recesie a ich utrpenie nemá konca. HDP iba klesá a nezamestnanosť rastie. Rozdiel medzi klasickou teóriou a týmto modelom je v správnom pochopení agregátneho dopytu, ktorý pochádza z miezd.