4.4 Čiastočné oddĺženie
Je to náhoda alebo priama súvislosť že kríza vznikla cez hypotekárne zadlžovanie sa ?
Počas predchádzajúcich 10 rokov cena domov a bytov rástla viac ako o bežnú infláciu. Ľudia sa tešili z rastu cien nehnuteľností. Mali určitú istotu, že ich majetok má hodnotu, ktorá rastie a to im dávalo kľud utrácať a kupovať. Tento pocit však nebol postavený na racionálnych základoch.
Ak má rodina jedno dieťa, tak si možno povedať že nárast hodnoty rodičovského domu predstavuje budúce dedičstvo, ktoré kompenzuje vyššiu cenu domu, ktorú musí zaplatiť tento jeden potomok. Je to však len chabá náplasť na celkové vyššie životné náklady. Existuje tu taktiež riziko, že cena nehnuteľností klesne, a tak sa rodičovský dom nepodarí predať za rovnakú cenu ako nový. Hlavným problémom je však to, že pri jednom dieťati je ľudská spoločnosť odsúdená na vymretie. Na udržanie rovnovážneho stavu ľudskej populácie je totiž potrebné mať cca 2,1 dieťaťa, teda aspoň dve deti. Takže aj pri ideálnom stave, keď by ceny nehnuteľností rástli bez prerušenia, z ich rastu by nikto nič v dlhodobejšom horizonte nemal a spoločnosť by smerovala k vymretiu.
Ak má rodina dve deti, tak pri raste cien nehnuteľností sa síce zvyšuje hodnota rodičovského domu, avšak pri jeho predaji a rozdelení dedičstva medzi dve deti sa nenahradí zvýšená cena nového domu, ktorú museli zaplatiť deti (nahradí sa iba 50%) a teda celková bilancia v rozšírenej rodine je záporná. Deti majú horšiu situáciu ako ich rodičia, pretože ich disponibilná kúpna sila je menšia ako bola ich.
Pri troch a viac deťoch a je situácia ešte viac nevýhodná.
Rast cien nehnuteľností je iba veľmi iluzórnym prínosom. V skutočnosti spôsobuje odčerpávanie disponibilnej kúpnej sily a viaže ju na desaťročia do tehál a malty.
Tak isto snaha oživiť hospodárstvo opätovným rastom cien nehnuteľností je nepochopením princípov vzniku krízy ako aj jej pretavenia do reálneho života. Snažiť sa merať oživenie rastom cien nehnuteľností a snažiť sa odhadnúť, kedy začne nový boom je načisto hlúpe. Takto kríza začala.
Kríza prišla, pretože postupným zvyšovaním cien nehnuteľností sa zvyšovali aj splátky nových vlastníkov nehnuteľností a tým sa každoročne znižovala aj agregátna kúpyschopnosť obyvateľstva. Rok čo rok. Táto sa dočasne nahrádzala nákupom na úver (často krytý hypotékou), avšak splácanie bežných nákupov na úver ešte viac odčerpáva kúpnu silu zo systému.
Každým rokom, ktorým rástla cena nehnuteľností viac ako inflácia( a s ňou aj platy) sa znižoval objem trvalej kúpyschopnosti, teda tej, ktorá nemusí byť financovaná na dlh.
Riešením problému je riešenie príčiny a jej následkov. Čiastočným oddĺžením, teda transferom financovaným z monetárneho stimulu alebo daní štát zaplatí určitú malú časť hypoték. Výsledným efektom je okamžité a trvalé zvýšenie kúpnej sily obyvateľstva, pretože pokles hypotekárnych splátok je trvalý.
Túto metódu je možné využívať aj na zlepšenie finančnej situácie v určitej geografickej lokalite. Je možné cielene znížiť hypotekárnu zadĺženosť v určitých štátoch, okresoch, ktoré sú najviac postihnuté krízou a tak presne stimulovať tie oblasti, ktoré to potrebujú najviac.
Ak sa niekto pozastaví nad tým, prečo by sme mali splácať niekoho hypotéky, pretože si nevedel vopred spočítať, že na nich nemá, odpoveď je asi nasledovná :
Milióny ľudí prišli o prácu a následne o strechu nad hlavou bez akéhokoľvek vlastného zavinenia. Finančná kríza, zapríčinená chamtivými a hlúpymi bankami zruinovala tisíce podnikov a ako sa situácia rieši v súčasnosti ?
Tie isté banky, ktoré nás dostali do týchto problémov sú zachraňované, FED(centrálna banka) im poskytuje miliardy lacných úverov aby prežili a napriek tomu to nefunguje. Prečo nalievať financie do bánk, kde efekt je jedine v posilnení bilancií, avšak neprispieva k posilneniu chýbajúceho dopytu ? Ak banka získa lacné peniaze, jediné čo s nimi vie je znovu ich požičať.
Avšak v situácii, kde naši susedia prichádzajú o prácu a domy je ochota požičiavať si veľmi nízka. Ak by si aj ľudia znova začali požičiavať, čo nemôžu splatiť, boli by sme iba tam, kde sa problém začal. Lacné peniaze sa dostávajú k špekulantom, ktorí ich investujú do akcií, čím tlačia ich cenu nahor. Klesá výnosnosť, investori budú požadovať rast ziskov, čo spôsobí tlak na infláciu. Pri trvajúcom všeobecnom poklese k kúpnej sily sa rast cien podpíše na ďalšom znížení životného štandardu.
Namiesto nalievania peňazí do bánk je vhodné naliať peniaze na druhú stranu rovnice – k hypotékami zaťaženým obyvateľom. To zníži ich mesačné splátky a posilní ich kúpyschopnosť. Čiastočným oddĺžením obyvateľstva sa posilní bilancia banky rovnako, ako lacnými úvermi FEDu bankám priamo. Avšak efekt na rast je neporovnateľný. Takisto je morálne pochybné poskytovať lacné úvery bankám, ktoré spôsobili krízu a neposkytovať ich priamo ľuďom, ktorí môžu reálne rozhýbať ekonomiku. Čiastočné splatenie hypoték je v svojej podstate to isté, ako poskytnutie ultra lacného úveru.
Správnejšie riešenie by bolo priamo znížiť zadĺženosť obyvateľstva:
Všetky tieto typy transferov (štrukturálne projekty, podpora rodiny, podpora dôchodkov, oddĺženie) majú podobný efekt - podporujú oživenie ekonomiky, pretože generujú zvýšenie kúpnej sily obyvateľstava, čo prispieva k rastu tržieb a možnosti dosahovania plánovaných ziskov. Bez ich existencie sa dlhodobo zisk dosiahnuť nedá.
Limitácie podpory ponuky.
Je dôležité znova sa vrátiť k faktu že niektoré banky sú zachraňované a iné nie. Toto je vnímané širokou verejnosťou ako vysoko neférové správanie, jasne zaváňajúce maniermi oligarchov. Ak ste dosť veľký na to aby vás nenechali skrachovať, môžete robiť všeliaké hlúpe a mimoriadne rizikové obchody a v prípade že to nevyjde, účet zostane u daňových poplatníkov. Samozrejme, ak by to vyšlo a dosiahol sa zisk, nenastalo by žiadne jeho zdieľanie s verejnosťou. My ekonómovia rozumieme potrebe zachovať funkčný bankový systém a riziko systematického zlyhania, ktoré by v prípade nekonania viedlo k dominovému efektu. Ale verejnosť to nechápe. A takisto to nechápu menšie banky, ktoré skrachovali pretože ich klienti neboli schopní splácať svoje záväzky pretože masovo prichádzali o prácu ako dôsledok finančného krachu spôsobeného “príliš veľkými na krach”. Bol tu použitý dvojitý meter. A čo tisíce a tisíce malých podnikov ? Prečo tieto tiež neboli zachránené ? Prečo druhotné obete finančnej krízy boli nechané napospas vlkom a primárni vinníci boli zachránení ? Iste, iste, boli príliš veľkí na krach.
Ale v tom prípade nemôžeme hovoriť o kapitalizme alebo demokracii. To, čo tu máme je čistý korporátny fašizmus. Určité subjekty dostávajú preferenčné zaobchádzanie pre svoju veľkosť. To nebol iba prípad bánk, ale tiež výrobcovia áut a ďalšie finančné spoločnosti ako AIG. Bez ohľadu na úspech týchto záchran, musíme myslieť na budúcnosť. To čo riskujeme je samotná demokracia. To, čo zaváži nie je koľko pracovných miest sa zachránilo týmito opatreniami, ale fakt že tieto kroky boli absolútne nevyhnutné na zabránenie totálnemu kolapsu.
Pretože ak vlády podnikli tieto kroky a bolo to absolútne nevyhnutné, tak podobnú pomoc mali dostať všetci účastníci trhu. To by bolo fér, to by bolo demokratické. A ak súhlasíme že vláda by mala poskytovať pomoc podnikom v čase najhoršej krízy v modernej histórii, je namieste argument že vláda by radšej mala príjmať preventívne opatrenia pre všetkých účastníkov trhu založené na princípe rovnosti za účelom predchádzania kríz namiesto oveľa drahšieho “hasenia požiarov”.
O čo rozprávame ?
Pokrízové zachraňovanie bánk FEDom a inými centrálnymi bankami v celom svete cez masívne nalievanie likvidity a kvantitatívneho uvoľňovania je totižto iba pomoc strane ponuky. A toto vo vysoko rozvinutých ekonomikách so saturovanými trhmi jednoducho nebude stačiť.
Predstavte si štvrť, kde je vysoká nezamestnanosť, nízke mzdy, jednoducho chudobná štvrť. A je tam miesto, ktoré sa perfektne hodí pre reštauráciu. Pretože je tam toto perfektné miesto a zdá sa, že existuje potreba pre takýto podnik, keďže nablízku nie je žiadna konkurencia, príde jeden dravý podnikateľ a uchádza sa o pôžičku v svojej banke. Dostane ju a vybuduje nádhernú reštauráciu. Ale keďže v danej štvrti naozaj chýbajú peniaze, reštaurácia upadá a nakoniec zbankrotuje. Banka zaznamená stratu a musí danú pôžičku odpísať. Avšak počas doby, kým podnik ako-tak fungoval, vyplácal mzdy zamestnancom, ktorí boli preto schopní utrácať a tak podporovali túto miniekonomiku tehto štvrte.
Po určitom čase príde ďalší podnikateľ a povie : Aká úžasná príležitosť !
A tak sa vydá po rovnakej ceste ako jeho predchodca, s rovnakými výsledkami, s inou bankou ktorá utrpí stratu. Tento scenár sa môže opakovať v mnohých formách, rozsahu a geografických lokáciách ale spoločným menovateľom je fakt, že tam bol poskytnutý monetárny stimul do ekonomiky vo forme podnikateľskej pôžičky ktorá generovala zamestnanosť, mzdy a z nich vyplývajúci dodatočný dopyt, ktorý prispel k vzniku ziskov v danej oblasti. Ale keďže korešpondujúca kúpna sila, ktorá bola očakávaná ako podpora originálnemu podniku nie je dostačujúca ani trvalá, nakoniec zanikne a spôsobí stratu kapitálu v bankovom sektore. Vedľajším produktom týchto dočasných injekcií kúpyschopného dopytu sú zisky v iných podnikoch, ktoré prosperovali z celkového zvýšeného dopytu, poháňaného mzdami teraz už skrachovanej spoločnosti.
Toto je charakteristický výsledok monetárneho stimulu. Poskytuje mzdy, pochádzajúce z bankového kapitálu, ktoré trvajú po dobu trvania podniku postaveného z tohto kapitálu. Po tom, čo podnik skrachuje, banka utrpí stratu na kapitále. Monetárny stimul poskytuje nový, lacný kapitál do bánk na opätovné požičiavanie ale neadresuje dôvody, prečo tento podnik skrachoval a spôsobil tak potrebu nového monetárneho stimulu.
Bez korešpondujúcej podpory dopytu, ktorý by trvalo podporoval novovytvorenú ponuku tento podnik (ponuková strana) nemá šancu na prežitie alebo môže prežiť iba na účet inej ponukovej stránky. Príkladov je nespočet: Nokia, Blackberry sú porazené Applom, Sony a Panasonic sú nahradzované Samsungom. Je to svet nekompromisnej súťaže. Nádherný mechanizmus, prinášajúci inovácie a technologický pokrok keďže iba lepšie, lacnejšie produkty majú šancu na prežitie. Ale neposkytuje to odpoveď ako zvýšiť alebo aspoň udržať udržateľnú spotrebu vo vyspelých, koncentrovaných trhoch. Po určitom čase už nikto nie je ochotný postaviť túto “reštauráciu”, nakoľko už všetci vedia že nemá šancu uspieť. Nezáleží na tom aká úžasná ponuka to bude, jednoducho tam nie sú zákazníci s dostatkom peňazí ktorí by ju uživili.
Banky už nie sú ochotné požičiavať, sú si plne vedomé chýbajúceho dopytu a bez ohľadu na to ako pro-podnikateľsky sú zamerané nemá zmysel hádzať peniaze do čiernej diery. Toto je čas, od kedy stimulovanie strany Ponuky lacnými peniazmi od centrálnych bánk už ekonomike vôbec nepomáha, keďže všetci účastníci rozumejú, že problém je na strane Dopytu
A ak toto je ten prípad, potom je úlohou vlády podporiť celkový dopyt obyvateľstva niektorou z horeuvedených metód. Nemá zmysel stále podporovať ponuku s jediným výsledkom, ktorým je neúspech. Svet drsnej konkurencie je vhodný pre rozvíjajúce sa ekonomiky kde nové vynálezy sú každodennou realitou. Pri rozvinutých trhoch, obrovskej nezamestnanosti je priestor pre “ži a nechaj žiť”, ktorá je podporovaná politikou podporujúcou agregátny dopyt. Podnikatelia by mali dostať šancu byť odmenení za podstupovanie rizika tým, že podporíme udržateľný Dopyt.
Ktorú stranu podporovať, či Ponuku (cez lacné úvery) alebo Dopyt ( doplňovaním kúpyschopnej sily) je jednoduché rozhodnúť podľa úrovne nezamestnanosti a využitia výrobných kapacít. Ak je vysoká nezamestnanosť a továrne nepracujú na 100%, potom potrebuje pomoc Dopyt. Ak nezamestnanosť je v normále a ekonomika nie je pod svojím produkčným potenciálom, potom by mala dostať zelenú podpora Ponuky.