16.2 Množstvo ušetrených peňazí nevyjadruje ich hodnotu

Ak niekto stále považuje tento koncept priebežnej kapitálovej dane za prehnaný, možno pochopí že tomu tak nie je pri úvahe, akú majú vlastne odložené peniaze hodnotu.

Klasická teória hovorí, že peniaze uchovávajú hodnotu v čase.  Nuž uchovávajú, ale iba veľmi slabo. Každý, kto mal v banke 100 $ pred 10 rokmi a dnes vie povedať že je veľký rozdiel v tom, čo si za ne môže kúpiť. Rozdiel je samozrejme v inflácii. Štát (CB) tlačí nové a nové peniaze aby udržal ekonomiku v chode a tak hodnota peňazí v čase klesá.

Existuje však aj iný dôvod, prečo ušetrené peniaze majú hodnotu podstatne nižšiu ako minuté, a to aj bez uplynutia dlhšieho času.

Zoberme si príklad pomarančového sadu, ktorý produkuje 100ks ročne pri cene 1$ za kus.
Ak má 25 ľudí kúpnu silu 4$ ročne a všetci sa rozhodnú minúť ju celú na dané pomaranče, tak každý dostane 4 kusy a všetka produkcia sa predá.

Ak sa však rozhodnú polovicu svojej kúpnej sily ušetriť (2$), tak sa predá iba 50 kusov a v banke pribudnú vklady v súhrnnej výške 50$.  Zvyšných 50ks sa nepredá a teda pokazia sa a vyhodia.

Na druhú rok sa kupujúci rozhodnú využiť aj úspory a urobiť si pomarančové hody.  Tak sa snažia nakúpiť 150 pomarančov za svoj pravidelný plat 100$ (25 x 4$) + 50$ úspor.
Čo však zistia je, že sad stále produkuje iba 100ks ( a to je ešte ten lepší prípad, mohlo sa stať že polovicu z neho medzičasom zlikvidovali, lebo nebol odbyt na jej produkciu).
Teda 150$ naháňa 100 pomarančov a výsledná kúpna sila 1$ v tomto modeli klesla na 0.66$ , respektíve za 1 pomaranč sa platí už 1,5$ namiesto 1$ a samozrejme kupujúci nedosiahnu želané množstvo.

Je to veľmi jednoduchý príklad, ktorý ale zreteľne vystihuje, aké zbytočné je hromadiť úspory a ako rýchlo strácajú na hodnote a to aj bez toho, aby sme uvažovali nad tým, skade sa berie každoročný prídavok kúpnej sily, ktorý ale musí z niečoho pochádzať.

Teraz pridajme túto komplikáciu so zdrojom:

Povedzme že vlastník sadu chce dosiahnuť zisk 10%, teda plánuje tržby 110$, 10$ nad svojimi nákladmi, reprezentovanými mzdami 100$.

Zisk = tržby – náklady (mzdy)                                        10$= 110$ - 100$

Ak zdroj tohto zisku bude vládny dlh, tak každým rokom kedy sa má tento zisk dosiahnuť si musí vláda požičať od tvorcu zisku 10$ a redistribuovať ich medzi robotníkov v sade, ktorí reprezentujú celý agregátny dopyt.

Takže po 10 rokoch zarobil sad 10 x 10$ = 100$ zisku a vládny dlh je (pre zjednodušenie bez úroku) tá istá suma 100$.

Sad stále produkuje iba 100 pomarančov ročne v hodnote 110$. Ak by jeho vlastník tiež chcel kúpiť za svoj všetok zisk pomaranče, spolu so štandardnými zákazníkmi vládnucimi kúpnou silou 100$ výsledok by bol 200$ dostupnej kúpnej sily oproti 110$ výroby. Jeden pomaranč by teraz stál 200$/100 kusov = 2$ oproti štandardnej očakávanej kúpnej cene 1,1$.

To je inflácia skoro 82%! Takže akumulácia zisku je prakticky nezmyselná, nakoľko ušetrený zisk negarantoval dostupnosť reálnych produktov a jeho kúpna sila bola vážne znehodnotená. Rozsah tohto znehodnotenia vyjadruje graf:

Samozrejme, ak by bol zisk v prvom roku zdanený na 100%, daný pokles by vôbec nenastal.

Rovnaký výsledok by sa dosiahol ak by dodatočným zdrojom kúpnej sily bola monetárna politika:

Jediným rozdielom je, že vláda nemá žiadny dlh, ktorý by musela splatiť. Objem nových peňazí v ekonomike je rovnaký ak pri dlhu =+100$ a pokles v kúpnej sile 1$ je rovnaký, v súlade s akumulovanými ziskami.

Proces monetárneho uvoľňovania

Kým v dlhovej variante sa podnikateľský zisk transformuje na vládny dlh, to je ak spoločnosť má pokračovať v tvorbe ziskov musí použiť zisky predchádzajúceho roka a investovať ich do vládnych dlhopisov, následne vláda rozdistribuuje tento zisk obyvateľstvu ako dodatok k ich kúpnej sile. Po 10 rokoch sa 10$ ročný zisk a jeho následné reinvestovanie prenieslo do 100$ vládnych dlhopisov.

Ak by CB(centrálna banka) poskytla tieto zdroje priamo vláde, nebola by potreba pre vládny dlh a podnikateľský zisk by pozostával čisto z nových peňazí z centrálnej banky bez potreby jeho reinvestovania to vládnych dlhopisov. Zisk by bol reprezentovaný skutočnými peniazmi, nie iba dlhopismi, ktoré je nutné premeniť na peniaze.

Ak dlh narastie na príliš veľký a už ho nikto nechce financovať, prichádza mágia monetárneho uvoľňovania:

Centrálna banka (CB) kúpi vládne dlhopisy od podnikateľov, takto ich konvertujúc na reálne peniaze. Dlh vlády zostáva, iba zmenil vlastníka a teraz v rukách centrálnej banky. V konečnom dôsledku je po monetárnom uvoľnení centrálnou bankou výsledná pozícia podnikateľov rovnaká ako keby CB poskytla vláde peniaze priamo.

Jediným rozdielom je to, že stále zostáva vládny dlh ( teraz voči CB), ale tento nikdy nebude splatený. Vláda jednoducho na to nemá žiadne peniaze  a ani nikdy mať nebude. Znamenalo by to zdaniť predchádzajúce zisky 100% sadzbou, čo sa nestane. Ale centrálne banka v porovnaní s podnikateľmi nemá žiadny problém revolvovať tento dlh na veky. CB rozumie, že toto je jediná cesta ako udržiavať ekonomiku v chode a nikdy nestratí nervy a nepovie vláde nie.